Založ si blog

O tom ako bolo v Praze (blaze)

,,Regionálny rýchlik víta cestujúcich smer Bratislava – Praha a praje vám príjemnú cestu.“ odznela otrepaná fráza z vlakového rozhlasu a vysmiati cestujúci v triede low cost, vďační za dvojdecový welcome drink pozostávajúci z čistej vody, sa pobrali do Prahy, na skok k susedom Čechom imitovať ich jazyk, porátať tých sto veží, čo tam majú a vykúpať sa v pive. Nehovorím za všetkých. Samozrejme, že tým myslím najmä seba a v skratke som chcela opísať s akými pocitmi som tam išla.

Prečo Praha? Čuduj sa svet, ale za svoj krátky život som vycestovala už do rôznych krajín, ktoré ani neboli také famous pre cestovateľov (teda podľa spoločenského nastavenia, kedy napr. Taliansko ,,óóó áno!!! Ale Rumunsko ,,hmm čó?!prečo?) a Prahu som viac menej prehliadala. Chudera. A tak som začala o tom stále hovoriť, že tam už musím ísť, lebo je to hanba nevidieť, nespoznať, nevedieť.

Moje nastavenia hodnôt, z akých vecí som nadšená a ktoré so mnou vôbec nezamávajú, ma vždy dokážu prekvapiť. Po výstupe z vlaku som napríklad bola nadšená z vlakovej stanice, kde som sa cítila ako na letisku, v ušiach mi znela pianová hudba, ktorú tvoril nejaký cestujúci – čakateľ a úprimne pre porovnanie s bratislavskou vlakovou stanicou…nejdem radšej pokračovať. Moje nadšenie vydržalo len krátku dobu, pokiaľ sme si zamenili peniaze a zistili, že si pán naúčtoval 20€ príplatok. Hovorím si: “Uuu skvelé, dnes si dám len jedno pivo.” Nevadí, nie som materialista, absencia peňazí mi nepokazí výlet. Ďalšie nadšenie: METRO. Metro je celkovo výborná investícia pre krajiny, a vďaka bohu, aspoň tí Česi to pochopili. A to pražské sa mi páčilo o to viac, že má len tri linky a konečne som sa v tom vedela orientovať…nie ako v Moskve či Londýne, kde som sa len nechala viesť osudom.

Prvá bádateľská cesta smerovala, ako inak, na Václavské námestie, kde sa už prsil Sv. Václav, pod ktorým zapálené sviečky pripomínali spomienku na Jána a Martinu. Následne sme sa pomaly presúvali a snažili dostať do centra CENTRA (Staromestké námestie). Uličkami plnými uzimených turistov sa niesol zvuk bubnov a takéto zvláštneho hlasu. Hovorím si: “Super nejaká performance!” A to bol len pochod ľudí harekrišna zamotaných v plachte a s ponožkami v sandáloch.

 

 

Konečne cieľ! Námestie, stará architektúra, 300 fotiek, 5 videí, 2 bumerangy, zamrznuté ruky, antizáujem čakať na krútiace sa postavičky na orloji ďalšiu polhodinu, predstava vareného vína, rozhodnutie o varenom víne. Ale pohyb vraj tiež nie je zlý. To si povedala kamarátka, čo v Prahe žije už takmer rok a rozhodla sa, povodiť nás uličkami až na tzv. Letnú, na ktorej som sa letne teda necítila. Moje sťažovanie sa a frflanie prekazili výhľady na nočnú Prahu. Veru, tie mosty jej vyšli, to musím uznať.

 

 

 

Druhý deň sme sa nečakane ocitli v pražskej galérií (http://www.goap.cz/), kde prebiehala expozícia diel Salvadora Dáliho, Alfonsa Muchu a Andyho Warhola. Na každom poschodí bola expozícia jedného umelca a za každú sa platilo zvlášť. Pekná ryža čo? Ale ako vždy som nemohla odolať ani jednému, a tak sme prešli od fúzatého Dáliho, cez prehnane kvetinového Muchu až po vlasatého Warhola. Nebudem opisovať samotné diela, veď to sa nepatrí, ale vedeli ste, že Muchu nevzali na umeleckú školu a preslávil sa jediným plagátom vtedy najznámejšej herečky Sarah Bernhardtovej, pre ktorú spravil grafiku k divadelnej hre? Alebo, že Warholov kar bol poňatý ako veľká žúrka. Neplač! Na tvojom pohrebe sa možno tiež ľudia zabavia.

 

 

Cez najkrajší most (Karlov most) sme sa presunuli na Pražský hrad. No to vám bola veľkoleposť ten Kostol sv. Víta. Povolenie fotiť aj vo vnútri bez blesku som ani nevyužila. Nieže by som bola až taký ateista, no pripadalo mi zbytočné fotiť si sväté obrázky či sochy a potom ich ukazovať okoliu že: “Aha pozrite sa, tu je sv. Peter, a tu zase Ježíííš, radšej to preklikám.“ Zlatá ulička s malými farebnými domami, kde sa nachádzali zariadené izby vtedajších mešťanov, predstavovala našu poslednú zastávku v Hradčanoch. Chcela som ešte spomenúť svoj nepríjemný zážitok na verejných záchodoch, za ktoré ženy mali platiť 10kč a muži len 5kč, ale kvôli svojmu duševnému zdraviu detaily vynechám.

 

Keď som už spomínala to metro, donedávna som nevedela, že slúži aj ako zoznamka. Nad hlavami cestujúcich sa totiž týčil inzerát, ako určite nejaký veľmi smutný dobrý muž hľadá svoju spriaznenú dušu a matku svojich detí. Kto by mal záujem, bolo to metro smer Vyšehrad. Bývalé teritórium pražských velikánov na čele s Libušou sa pýši veľkou rozlohou, parkom a národným cintorínom, kde som si aj chcela spraviť selfie s nejakým známym …hrobom, ale precitla som sa, že snáď nie som ešte taká morbídna.

Konečne slnečné počasie, kedy som zips na zimnej bunde rozopla o pol cm, nás zasiahlo pre ceste na Petřín. Na kopci, kam ste mohli ísť, mimochodom aj lanovkou, ktorú dúfam využívajú len postihnutí ľudia, lebo je to naozaj len kúsok mierneho stúpania, sa nachádza vyhliadková televízna veža, na ktorú si opäť musíte zaplatiť vstupné, aby ste mali rovnaké fotky, ako keď ste pod ňou. Z Petrína sa dá pekne prejsť znovu na hrad. Cestou sme začuli cvengot zvonov vychádzajúci z veže kostola Loreta. Povedala som si: ”To sa asi niekto hrá so zvončekmi, to bude nejaká atrakcia.” No na dverách bolo napísané: ,,Koncert zvonkohry každú nedeľu. Program: Symfónia C – dur. Ups, zase som podcenila vysoké umenie hudobnej scény.

 

Posledný deň sme mali ešte čas do odchodu vlaku, a tak sme išli omrknúť galériu súčasného umenia DOX. Moja slabosť na súčasné umenie ma opäť nesklamala. V takýchto galériách totiž môžete vidieť všetko, a preto sa na to nedá vopred pripraviť a nič očakávať. Súčasná téma výstavy s názvom Ťažké časy zahŕňala napríklad boxovacie vrecia s hlavami predstaviteľov svetových veľmocí, do ktorých ste mohli boxovať pokiaľ vám ruka neodpadla, či trefné ironické inštalácie odrážajúce dnešnú tak strašne dokonalú a slobodnú dobu s dokonalými a prešťastnými ľuďmi. Ah, keby som tak bola umelec, hneď by som sa zapojila.

S meškajúcimi vlakmi sa stretávam každý týždeň, ale aby vlak meškal a nikto o tom nič nevedel… na tabuli nesvietila žiadna info a po zobrazení čísla nástupišťa, kedy už mal vlak odchádzať, sa potom húf tisícky ľudí pretláčal a náhlil, som ako ukončenie inak vydareného výletu, teda nečakala. Aspoň nám dali opäť a tento raz goodbye drink.

Na zdravie. Neopi sa!

muž, brúska, rezbár, práca, drevo

Česi potrebujú ľudí, lákajú aj Filipíncov, Indov či Kazachov

24.08.2019 21:28

České firmy už dlhší čas zápasia s nedostatkom pracovných síl. Zamestnávateľom v Česku chýba až pol milióna pracovníkov.

franúzsko, summit G7

Vo francúzskom Biarritzi sa začal summit vyspelých ekonomík G7

24.08.2019 21:08, aktualizované: 21:25

Otázka, či je G7 stále relevantným a efektívnym fórom pre riešenie globálnych problémov, nadobúda na naliehavosti.

osobny bankrot

Osobný bankrot využili desaťtisíce ľudí, vrátane špekulantov

24.08.2019 17:50

Inštitút osobného bankrotu doteraz využili na Slovensku desaťtisíce ľudí. Vyplýva to zo štatistík ministerstva spravodlivosti.

duhový pride 2019, pochod, bratislava, dúha, vlajka

Centrom Košíc prešli stovky účastníkov dúhového pochodu

24.08.2019 17:47

Cieľom je podľa organizátorov vytvorenie priestoru, v ktorom títo ľudia môžu verejne prežiť svoju identitu.

tuhanapapieri

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 345x
Priemerná čítanosť článkov: 345x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy